logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo logo
star Bookmark: Tag Tag Tag Tag Tag
Slovakia

Pavol Hammel: Kamarátstva sú dobré vtedy, keď sa človek príliš často nestýka

Dočítali sme sa, že oficiálne je vašou prvou piesňou Spievam si pieseň…

Keď to píšu, tak áno.

Vy si to ako pamätáte?

Históriu vždy píšu víťazi, takže to, čo napíšeme, bude pravda. Však ste Pravda. Nebudeme meniť históriu a potvrdím, že je to moja prvá pesnička. Zložil som ju, keď som mal 15 rokov. A keďže som vtedy miloval folkerov ako Dylan a Donovan, tak som si myslel, že aj ja budem písať texty. Ale nevyšlo mi to, spravil som kostrbatý text a básnik Rudo Skukálek, ktorý bol vtedy v rozhlase v komisii, ktorá rozhodovala o tom, či je pieseň vhodná na nahratie v rádiu, povedal, že text radšej napíše on. Tento veľmi múdry pán si nás obľúbil, ale to, že sa mu nezdal môj text, ma trošku aj urazilo…

V pätnástich ste sa na to urazili?

Ja som sa urážal už od tretieho roku. Tak som sa hneval a hádzal o zem, že mi až museli operovať pruh. A odvtedy, od troch rokov som pokojný. Takže Skukálek napísal text Spievam si pieseň, ale našu tému tam nechal – lebo je to celé depresívne a my sme všetci mladí boli v 15 rokoch veľmi depresívni. A tam sa spieva: Veď raz smiech a žarty prestanú, zostane iba pieseň, pre ňu z hrobov mŕtvi nevstanú, povstane iba tieseň, čas ako voda uteká v tvári človeka, chvíľu si krátim, a preto si pieseň spievam. Ide tam o to, že všetko je márnosť nad márnosť – on to napísal, a to bol môj prvý singel. Prvý pokus.

A potom ste si povedali, že o texty sa už neoplatí pokúšať?

Ja som za deľbu prácu, nebudem niečo siliť, ako keď si dnes každý sám všetko napíše, sám naspieva, sám nahrá a možno potom si to aj sám kúpi.

Vy ste si však sami svoje platne kupovať nemuseli.

To nie, ale dnes je už jedno, čo sa nepredáva – či cédečká alebo vinyly. A vinyly sú krajšie, preto ich vydávam. Dajú sa podložiť pod hrniec s horúcou polievkou.

Keď už sme pri obaloch albumov, vám kedysi robil obal platne Šľahačková princezná Juraj Jakubisko veľmi dôkladne. Pamätáte si na to?

Veľmi dobre, nedávno sme sa o tom bavili v Prahe. S Jurajom Jakubiskom sme boli kamaráti, ja som dokonca hral aj v jeho filme Dovidenia v pekle, priatelia. Nebola to ktovieaká úloha, ale hlavnú postavu hrala Olinka Schoberová, tak to sa mi páčilo. Hral som klaviristu a zároveň som bol hrobár. Nepovedal som v tom filme ani slovo, ale spieval som titulnú pieseň. Bol to zaujímavý film. Pamätám si jednu scénu, ako kvapká voda zo stropu v zatopenej chate a behali tam kačice a iná zver. Ja som sedel pri klavíri, zrazu pribehol jeden z hercov trpaslíkov a zaklal nožom malé prasa na tom bielom klavíri predo mnou. Tá krv tam naozaj striekala. Juraj mal v jednom období zakázané nakrúcať filmy a my s Mariánom Vargom sme ho oslovili, či by nám nenavrhol obal na našu latňu Zelená pošta. Juraj dostal skvelý, surrealistický nápad: vonku na tráve je vynesený biliardový stôl, my s Vargom máme v rukách tága a za nami je červený kôň.

To bola vaša prvá spolupráca s Jakubiskom?

Áno a druhá bola Šľahačková princezná. Vtedy sa obaly nerobili na počítači. Juraj rukou nakreslil princeznú na zmrzlinovom pohári. Dokonca vo vnútri obalu je papier s rozprávkou o Šľahačkovej princeznej a je tam aj fotografia kapely, ktorú Jakubisko inscenoval – sú tam šarkany, ktoré vyrobil, my máme papierové čapice a na brhu Dunaja je stroskotaná loď. Klavirista vtedy neprišiel na fotenie, tak som povedal: Juraj, dáš si čapicu a budeš vyfotený ako hráč Prúdov. A keď už sme pri tejto platni, chcel by som upozorniť aj na muzikál Šľahačková princezná, ktorého divadelné libreto a réžiu robil Ján Ďurovčík. Sú tam všetky piesne z tejto platne, dorobili sme s Kamilom Peterajom aj nejaké nové a tiež iné naše pesničky pre iných interpretov. V súčasnosti sa tento rodinný muzikál pre deti od 5 do 99 rokov hrá v divadle Nová scéna. Najbližšie predstavenie sa hrá siedmeho októbra.

Prečo si vás Jakubisko vybral do svojho filmu?

Bol som asi preňho zaujímavá postavička. Mal som dlhé vlasy, lennonky.

Zaujímavý bol básnik Skukálek. O koľko bol od vás starší?

O 17 rokov – bol to senzačný básnik a prekladateľ poézie. Pracoval ako redaktor v Československom rozhlase v Bratislave.

Ako vyzeralo vaše kamarátstvo?

Kamarátstva sú dobré vtedy, keď sa človek príliš často nestýka. Preto sa napríklad kamarátim aj s najbližšími spolupracovníkmi Borisom Filanom či Kamilom Peterajom, lebo spolu netrávime veľa času. Nenavštevujeme sa na Vianoce, nekupujeme si darčeky, ale naše kamarátstvo je pevné. Stretneme sa po mesiaci a pokračujeme v rozhovore. Či bol Skukálek kamarát? No mal nás rád, my jeho a niekoľko textov na album Zvoňte, zvonky nám napísal on. Jesenné litánie napísal Peteraj, Baladu o smutnom Jánovi napísal Filan, Čiernu ružu Ján Masaryk, syn spisovateľky Márie Ďuríčkovej, ale Zvonky napísal Skukálek. On nás aj povzbudzoval do pôvodnej tvorby v tom duchu, že môžeme ohýbať slovenčinu aj v našej rockovej hudbe ako napríklad vo foklóre, že môžem spievať aj krátku slabiku na dlhú notu.

Keď odišiel do Nemecka, asi ste s ním už nemali kontakt?

Ani nie, on bol aktívny v Slobodnej Európe a to bol aj dôvod, prečo platňa Zvonky, zvoňte nemohla vyjsť v reedícii.

Vyrastali ste v Bratislave na Ulici 29. augusta. Aká to bola vtedy štvrť?

Ja som sa tam dokonca narodil. Tá štvrť – to bol vtedy skoro koniec Bratislavy. Na Mlynských nivách bolo nádražie, bitúnok, kúsok odtiaľ Ondrejský cintorín. Po Ulici Červenej armády, dnešnej Grösslingovej, chodil trolejbus číslo 11 obojsmerne od Národného divadla po Hlavnú stanicu. Dnes už je tam upchatá aj jednosmerka. Trolejbusom som chodil aj do hudobnej na Dibrovo námestie – dnešné Františkánske námestie. A Jakubák bol kedysi Leninovo námestie. Ale inak to bol vždy Jakubák – podľa Jakuba, prvého bratislavského richtára.

Tieto končiny opisuje aj Julo Satinský, ktorého učila nemčinu vaša mama. Aký bol váš pohľad?

Taký istý. Tak isto ako on chcem byť pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Neviem, či sa mi to podarí ako Julovi – on bol slávny.

Vaša mama bola vraj prísna učiteľka. Aj na vás?

Bola predovšetkým dobrá učiteľka – a tá musí byť prísna. Dnes deti majú učiteľov celkom na háku. Keď si zoberú mobil a učiteľka povie, netelefonuj, dieťa to doma nažaluje a rodičia spíšu petíciu, aby učiteľku vyhodili zo školy – lebo dieťatku nedovolila telefonovať. To je chaos. My sme sa báli učiteľa, lebo keď bol problém, rodič sa spojil s učiteľom proti decku – ale v jeho záujme. Dnes sa spojí rodič so synáčikom alebo dcérenkou proti učiteľovi, aby deti mohli robiť, čo chcú.

A mama bola tiež hudobne nadaná?

Spievala aj kreslila, lebo učila malé deti na prvom stupni všetky predmety.

Ako to vyzeralo na Jakubovom námestí za čias vášho detstva? Stretávali ste sa tam všetky deti?

Nie, my sme mali svoje dvory. Keď sa prejdete po staršej Bratislave, sú tam ukryté krásne priestory. My sme napríklad na dvore mali obrovskú krásnu lipu, kde sme sa hrávali. V lete sme tam zbierali lipový kvet. Ja som si v 13 – 14 rokoch chcel kúpiť gitaru a na Grösslingovej bola zberňa liečivých rastlín, za kilo lipového kvetu sme dostali asi 50 korún. Všade na povalách sme sušili lipové kvety. Na druhom dvore boli prašiaky na prášenie kobercov, tam som sa zavesil ako netopier dolu hlavou a rozmýšľal som. Na treťom dvore sme hrali futbal na jeden dotyk – soritas jeden hráč sa mohol lopty dotknúť len jedenkrát.

Boli to zvlášť chlapčenské a dievčenské partie alebo prepojené? Bola tam nejaká krásavica, pre ktorú ste skladali piesne?

To už si veľmi nepamätám, ale určite sme boli chlapci zvlášť. Vtedy sme ešte nemali taký záujem o dievčatá. Keď som mal 14, prešiel som z huslí na gitaru, lebo žiadnu babu som nemohol zbaliť na husle. Naučil som sa na gitare a hral som Elvisa. Vlastne preto som založil kapelu.

Chodili ste do Železničiarskeho umeleckého súboru, kde ste sa vraj našli štyria takí, čo ste chceli hrať bigbít a založili Prúdy. Vy ste vymysleli kapelu?

Nie, ja som tam bol najmladší, kapelu s pôvodným názvom Jets vymyslel Peter Saller, gitarista. Je aj na obale Zvoňte, zvonky. Stretávali sme sa u vtedajšieho bubeníka Fera Machatsa. Stretávali sme sa uňho v pivnici, až kým sme nemali prvý koncert – v dome kultúry na Nivách na Súťažnej ulici. Aj dnes tam máme skúšobňu, takže po 55 rokoch sa nič nezmenilo – ani na tom kulturáku.

Aj na turné Prúdov budete hrať tie isté pesničky?

Áno, hráme niektoré z prvého obdobia Prúdov. Vlani bolo 50. výročie 1. československého beatového festivalu, ktorý sa konal v roku 1967 v Prahe v Lucerne. Stretli sme sa kapely, ktoré tam vtedy účinkovali. Už vtedy sme mali pôvodné skladby a teraz po 50 rokoch zasa tie isté, len sme ich lepšie zahrali, lebo hráme dobre aj teraz.

Pred pár rokmi Peter Nagy priznal, že na koncertoch môže zahrať maximálne 2 – 3 nové pesničky, lebo obecenstvo si žiada stále staré hity. Aj vy to tak máte?

Má pravdu, ľuďom treba nové skladby dávkovať pomaly. Ja na koncertoch zvyčajne nehrám tie zľudovelé – okrem Medulienky, tá musí byť. Aj Rolling Stones stále hrajú I can get no satisfaction. Aj tak väčšina Slovákov pozná odo mňa iba tri pesničky. Medulienka, Učiteľka tanca a Pri poslednom litri vína. To už v Česku je inak.

Ako?

V Prahe sme vypredali s koncertom Zelená pošta (album z roku 1972) trikrát Archu – to je 2 000-miestna sála. Alebo – bol som vo Veľkej Bíteši v jednej krčme na obede. Išiel som platiť a čašník mi hovorí: „Pane Hammel, vy u mně nemusíte platit nikdy nic, já si vážím vaši Zelenou poštu.“ Teraz nejde o obed zadarmo. U nás si vždy spomenú len na Medulienku alebo ZRPŠ. Slováci si nevážia nič a nikoho. A nielen v hudbe, ale aj v športe. Trebárs Dominika Cibulková. Hurá, fantastická, úžasný výkon a keď jej niečo nevyjde, tak by mala ísť predávať kabelky.

Prúdy sú už od leta na veľkom turné…

S prípravami sme začali ešte minulý rok, najskôr sme natočili album Best of Prúdy ako takú predzvesť. Vybrali sme 12 pesničiek – už vybrať ich bolo dosť ťažké. Do výberu dávam vždy demokraciu – čiže názor ostatných beriem, ale rozhodnem ja sám, to je tzv. absolutistická demokracia. Jedine tá môže fungovať aj v bežnom živote. Lebo ak demokracia nefunguje, nastupuje anarchia, a tá sa ľahko vymkne z rúk. Demokracia je poriadok, nielen bordel, že môžem všetko.

Dvaja členovia v kapele vám však chýbajú – Marián Varga a Fedor Frešo…

To je veľká tragédia. Marián bol na tom ťažko, v posledných rokoch už ani v Prúdoch nehrával. Frešo ale zomrel neočakávane. Tak sme s ostatnými členmi kapely vybrali nového basgitaristu. Toník Jaro nie je neznámy muzikant, hráva v džezových formáciách, aj v skupine Fermáta, so mnou nahrával napríklad album Stretnutie s tichom. Hrávali sme spolu aj na nejakých koncertoch a zájazdoch. Čiže nie je neznámy. Výborne hrá aj spieva.

Aký darček dostanete alebo očakávate k sedemdesiatke? Máte nejaké túžby?

Nie, nič neočakávam. Ani nechcem hovoriť o jubileu, bežne pokračujem v koncertnej a umeleckej činnosti. Pre mňa je to len číslo. Ľuďom a najmä mne je jedno, koľko mám rokov. Dúfam, že nikto žiadne torty nechystá. Turné Prúdov ukončíme špeciálnym koncertom 9. decembra v Hant aréne na Pasienkoch v Bratislave a to je dôležité. Teraz je v móde, že kto oslavuje, nechá si zavolať druhých, aby hrali jeho pesničky. To som robil v PKO, keď som mal 60. Ale teraz mám dramaturgiu koncertu inak zostavenú, budem hrať a spievať s dvoma kapelami. Jedna česko-slovenská unplugged formácia, s ktorou som nahrával napríklad hudbu k baletu Everest a album Nočná galéria. A potom budú Prúdy. Ako bonbónik príde Gábor Presser z maďarskej skupiny Locomotiv GT, on pre mňa voľakedy napísal pesničku Túlavý psík. Pozývam aj Andreu Zimányovú a Soňu Norisovú. Ešte tam bude hosťovať 30-členný pezinský chrámový zbor Ad Una Corda, ktorý spieval so mnou aj na zázname koncertu v Slovenskom rozhlase.

Líšia sa jednotlivé koncerty vášho turné?

Vždy mám nejakú kostru, čo budeme hrať – Cirkus Leto, Kamalásky, Medulienka, Podnájom a potom hráme pecky zo 60. rokov. Končíme spomienkou na Mariána a Fedora Freša z albumu Collegia Musicum Konvergencie – piesňou Z kolovrátka a koncert symbolicky ukončíme Labutími piesňami.

Ale turné nie je vašou labuťou piesňou?

To neviem, lebo už na albume Zvoňte, zvonky z roku 1968 je pieseň Keď odchádza kapela. Spievali sme: Už nám nič iné nezostáva, len aby sme sa zbalili… Ešte sme len vznikli, nahrali album a už sme sa lúčili.

Ten text je výborný.

Áno, my sme výborní od začiatku.

Album má názov Zvoňte, zvonky, ale pieseň sa pritom volá opačne: Zvonky, zvoňte. Prečo?

To je možné, a nie je to dobré? Ale inotaj v tom nie je žiadny. Veď mám aj platňu Čas malín a taká pesnička tam vôbec nie je. Aspoň majú ľudia o čom rozprávať.

Mysleli sme, že je v tom nejaký odkaz…

Odkaz je: všetko je inak. Mám aj platňu s Vargom a Peterajom Všetko je inak, ten málokto pozná. Vyšiel v roku 1989, symbolické, že?

Viete si predstaviť, že by ste začínali s hudbou dnes? Bolo by to ľahšie či ťažšie? A dá sa to vôbec porovnať?

Nedá sa to porovnať, vtedy nebol ani telefón. Keď v júli 1976 padlo lietadlo na Zlatých pieskoch, v ktorom som mal sedieť, ani som nemal ako zavolať domov – musel by som ísť na poštu objednať si medzimestský hovor. My sme ťažko začínali, nemali sme aparatúru, mikrofóny, všetko sa to muselo odniekiaľ pašovať. Dnes si každý môže nahrať hoci aj v kuchyni, čo len chce. Za našich mladých čias sa presadili len tí, čo vedeli hrať a spievať.

Vraj vám kedysi nosila teta platne z Viedne?

Áno, lebo babka mala sestru vo Viedni. Jedna teta bola vo Viedni a na zimu chodievala k nám, lebo sa u nás kúrilo, aj s dvoma malými čiernymi psami a na leto sa vracala zasa do Viedne.

Vy predsa nemáte rád psy?

Ale mám, len nemusím s nimi žiť. Nemám rád, keď u niekoho som na návšteve a on najskôr dá niečo psovi do papule a potom nás tým tiež ponúkne. Nemám rád chlpy v aute ani doma. Mám psy rád, ale k životu ich nepotrebujem.

A čo vlastne potrebujete k životu? Trebárs šport?

Chodím pravidelne v pondelok a štvrtok hrávať tenis. V tie dni neberiem ani pozvania na vystúpenia, vtedy hrávam tenis.

Aj maľujete – máte ateliér?

V živote som ateliér nemal a ani nebudem mať. Všetci veľkí ľudia začínali v kotolni – aj Havel, aj politik Budaj. A ja v kotolni končím. Maľujem abstraktné obrazy, ktoré majú nádherné farby. To preto, že tam nemám denné svetlo. Keď prídem von, jednak som trošku omámený z tej vône či smradu terpentínu a farieb, v tom tmavom priestore nie je ani dobrý vzduch. A deň po koncerte, desiateho decembra budem mať autorskú výstavu v západnom krídle Bratislavského hradu. To je zaujímavejšie, ako keď sa ma pýtate, či bola mama prísna učiteľka. Radšej napíšte, že som sa nenarodil v nemocnici, ale doma – takže ja si naozaj na svoj dom môžem dať tabuľu, tu sa narodil Pavol Hammel.

A vy by ste tam chceli mať tabuľu?

Nechcel, ale keby náhodou… Predstavte si, aké tisíce tabúľ by mali byť na pôrodniciach – kto všetko sa tam narodil. Ale vrátim sa k tej výstave. Mám ich za sebou už plno, ale začal som si v maľovaní viac dôverovať po jednej medzinárodnej výstave v Taliansku. Tam o mne nevedeli nič a mne, neznámemu autorovi udelili cenu poroty za umelecký prínos. Kurátorkou tejto najnovšej decembrovej výstavy na Bratislavskom hrade je Dr. Marta Hučková, ktorá už mi robila výstavu v nitrianskej synagóge a v Topoľčanoch.

Tak to máte pekný darček k narodeninám.

Ten som si však dal sám.

Ktorú z vašich pesničiek máte najradšej?

Klišéovitá odpoveď je: všetky. Žiadna mi ani nejde na nervy, teší ma, keď po mne po 50 rokoch kričia: Medulienka! Keby mi to liezlo na nervy, tak nemôžem robiť v šoubiznise. Musím to znášať do dôsledkov a prajem taký pocit každému autorovi a interpretovi.

Narodil sa 7. decembra 1948 v Bratislave. Hudobnú kariéru začal ako huslista v Železničiarskom umeleckom súbore. Na pôde súboru sa začiatkom šesťdesiatych rokov sformovala skupina Prúdy. V roku 1964 vyšla prvá nahrávka skupiny Prúdy – inštrumentálna skladba Šálka čaju. V roku 1967 prišiel do skupiny Marián Varga a začali spolupracovať. O dva roky neskôr vyšiel prvý album Zvoňte, zvonky. Popri hudobnej tvorbe Hammel vyštudoval právo na FFUK v Bratislave, venuje sa však najmä hudbe. Z tvorby: Zvoňte, zvonky, Šľahačková princezná, Pavol Hammel a Prúdy, Hráč, Stretnutie s tichom, Faust a Margaréty, Čas malín, Divadielka v tráve, Dnes už viem, Nočná galéria, Z pekla šťastie atď. Je druhýkrát ženatý, má dve dcéry.

Themes
ICO