×
Adrian Carton de Wiart sa zúčastnil troch veľkých ozbrojených konfliktov. Žiaden vojak zrejme nebol zranený viackrát než on.
Strelili ho do tváre, hlavy, brucha, členku, nohy, bedra a ucha. Na ľavé oko oslepol a prišiel aj o ľavú ruku. Napriek tomu sa ďalej vracal na bojiská a odnášal si ďalšie menšie zranenia. Jeho tvrdohlavosť sa prejavila aj v snahe prežiť. V armáde strávil 48 rokov, prežil dve letecké nehody aj pobyt v tábore pre vojnových zajatcov.
Jeho kariéra začala v britskej armáde v roku 1899 počas búrskej vojny. Mal len 19 rokov, no predstieral, že má 25, aby ho medzi seba prijali. V Afrike si prvýkrát potykal so smrťou, keď ho strelili do brucha a slabín. Putoval späť do Anglicka a zúfal si. Na fronte strávil len krátky čas a ľutoval, že sa mu neušla dobrodružnejšia časť vojny.
Medzi vojakmi pochopil, že musí mať výbornú kondíciu, a tak počas rekonvalescencie pravidelne behal, posilňoval a športoval. V spoločnosti mužov bol obľúbený, súčasník o ňom povedal, že de Wiart mal „príjemnú povahu a musel držať svetový rekord v používaní nadávok“.
Začiatok prvej svetovej vojny ho zastihol v Britskom Somálsku, kde bojoval s vodcom miestnych rebelov. Tu ho dvakrát strelili do tváre a de Wiart prišiel o ľavé oko a časť ucha. Vojnu si však podľa vlastných slov užíval. Muž, ktorý s ním slúžil, neskôr povedal: „Skutočne verím, že stratu oka bral ako požehnanie. Vďaka nej sa totiž dostal do Európy, kde sa podľa neho odohrávala ozajstná vojna.“
V Anglicku strávil istý čas v zotavovni na londýnskej ulici Park Lane. V nasledujúcich rokoch sa sem vracal tak často, že mu opatrovali jeho súkromné pyžamo.
Do akcie, tentokrát už s páskou cez oko, sa vrátil pri Ypres. Tu počas nemeckej delostreleckej paľby prišiel o dva prsty na ľavej ruke. Viseli mu na kúskoch kože a keď ich lekár de Wiartovi odmietol amputovať, vojak to spravil sám. Neskôr mu ale museli amputovať celú ľavú dlaň.
V roku 1916 presvedčil armádu, že môže ďalej bojovať a opäť dostal zásah do hlavy. Guľka mu preletela zadnou časťou lebky a len zázrakom nepoškodila mozog. Po návrate na front ho potom strelili do členka a neskôr znovu do nohy.
V roku 1941 sa s lietadlom zrútil do Stredozemného mora asi dva kilometre od pobrežia. Pri náraze stratil vedomie, no studená voda ho prebrala a jednoruký muž sa dostal na pobrežie, kde ho zajali talianski vojaci. V zajateckom tábore strávil sedem mesiacov kopaním tunela, ktorým ušiel a osem dní strávil v prestrojení za roľníka. Mal 62 rokov, bol chorý, nehovoril taliansky a mal pásku cez oko. Napokon ho ale chytila a na slobodu sa dostal vďaka tomu, že talianska vláda chcela rokovať s Britmi o mieri.
Z armády napokon odišiel v roku 1947 s čestnou hodnosťou generálporučíka. Zomrel v roku 1963 ako 83-ročný.
